Nerada spomínam. Spomienky sú smutné. Aj tie veselé sú smutné. Lebo už sú minulosťou. Idem do práce a spomínam, aké to bolo na začiatku. Celý ten vzťah. Spomínam na veci a okolnosti. Uvedomujem si problémy , ktoré spomínaním vystali. Uvedomujem si, že mám veľa nedoriešených problémov. Nohy oťažievajú, ledva sa vlečiem. Nerada spomínam. pokračovanie článku
Veľakrát som kde-kade čítala, že keď sa niekto sťažoval na tovar alebo služby, tak dakto iný mu v diskusii poradil: „SOI-ku na nich!" Tak som to skúsila. Píšem teda o vlastnej skúsenosti, ako také sťažovanie na SOI vyzerá a ako prebieha riešenie reklamácie. Dňa 14.11.2012 som zaslala na SOI nasledovný e-mail: pokračovanie článku
Povolania. Sú odrazom našej duše? Teda hľadáme si povolanie, ktoré vystihuje nás samotných? Alebo sa zamestnáme a práca nás, až potom neskôr, sformuje k svojej potrebe? Básnik lietal myšlienkami v oblakoch, pilot lietal v oblakoch reálne a bankár, bankár ten na rozdiel od nich, vždy stál a ešte stále stojí s nohami pevne na zemi. Zasa raz robím pedikúru pacientovi liečebne. Je to hodina strávená s klientom osamote. Zvyknem byt ticho, lepšie sa mi tak sústredí. Predsa len, šibrinkujem medzi jeho prstami silnými kovovými cvakačkami. Ale klientovi je to asi trošku nepríjemné , myslím to ticho, alebo je celý nesvoj z toho, že sa dotýkam jeho nôh, chce to nejako zahovoriť. Možno spríjemniť a odľahčiť situáciu mne, ale aj sebe, a tak rozpráva.
„Dobre už bolo." pokračovanie článku
Žartujeme. Ako inak by sa to dalo zniesť?
Aj pre milovníkov čierneho humoru:
Pacient: „Zomieram.“
Sestrička: „Zavolám kňaza.“
Pacient: „Dobre, tak počkám.“ pokračovanie článku
Ten, kto má veľa, chce mať stále viac. O čo všetko by musel prísť, aby mu k šťastiu stačil hoci iba pohľad z okna? O všetko. O domov, zdravie, možnosť slobodného rozhodovania sa. O to môcť sa ráno obliecť do vlastného oblečenia, môcť vo voľnom dni vstať, kedy sa mu zachce, môcť jesť vtedy, keď chce a to čo chce, ísť spať keď spať chce, nie vtedy, keď mu zhasneme.. Môcť jednoducho vstať a ísť. pokračovanie článku
Robím pedikúru 93-ročnému mužovi. On rozpráva, ja počúvam a chvíľami zabúdam, čo mám robiť. Počúvam s otvorenými ústami poetický opis milovaného povolania a uspokojujúceho života. Pán pilot ma občas musí napomenúť, aby som láskavo pokračovala v tom, čo robím, lebo ho už bolí zadok z toho sedenia na stoličke. A tak pokračujem a okrem iného sa dozvedám, aká vulgárna vec sa mu stala, kto je flamender a aké 4 základné prvky si praje k Vianociam. pokračovanie článku
Nevedela som, že chlap, o ktorého sa už pár dní staráme, je básnik. Človek málokedy vyzerá na to, čím v skutočnosti je. Do dokumentácie sa u nás (v liečebni dlhodobo chorých) nepíše zamestnanie, ale aktuálne zaradenie a to je stabilne dôchodca. Takže ak sa chceme o ľudoch niečo dozvedieť, musíme sa spolu rozprávať. Rozprávanie nie je stratou času. Aj keď, ako vrchnosť vraví, za to nás neplatia. Ale v tomto si mnohí nedáme povedať a rozprávame sa, alebo čo je myslím ešte dôležitejšie - počúvame. pokračovanie článku
Ráno sa budem v šatni prezliekať do bieleho a spolu s Margit budeme frflať na robotu, na pracovný čas, na vedenie, na mzdu, na celú organizáciu. Čo sa dá aj čakať od človeka, ktorý vstáva ráno o štvrtej a po tme sa zakráda nie práve bezpečnou bratislavskou štvrťou do práce? Po dvoch dňoch v službe budem ale doma prešľapovať z nohy na nohu a tešiť sa na tie galeje. V duchu budem premýšľať ako sa má, ako sa cíti a ako je postarané o pána M., o pána H., o pána K., o pána U., o pána R. (jaaj Štefko môj) a samozrejme budem myslieť aj na naše dámy, ale brala som to tak z kraja ako ležia po izbách. Nadávam z permanentného nevyspatia sa a zo spolupatričnosti k sociálnej skupine zamestnaných , ale do práce sa teším kvôli nim. Kvôli mojim detiskám. Nedajú sa nezbožňovať. pokračovanie článku
Validácia. S týmto slovom som sa prvýkrát stretla na exkurzii v domove pre nevidiacich a zrakovo postihnutých vrátane ľudí trpiacich demenciou, vo Viedni. Validácia = metóda, ktorej autorkou je Naomi Feil, táto metóda pomáha v komunikácii s pacientmi v rôznych štádiách demencie. Zaujalo ma to a tak som sa ocitla na workshope validácie. pokračovanie článku
Mám rada pani Henrietu, zoznámila som sa s ňou u nás v liečebni. Pani Henrieta má 87 rokov, je to stále elegantná žena a vtipná spoločníčka. Občas zájdem k pani H domov, keď ma zavolá, keď potrebuje drobnú službu, keď sa chce porozprávať. Sadnem si k nej, zapálime si. Ja sviatočne, ona úplne bežne. pokračovanie článku
Usmiateho bezdomovca Peťa som stretla v podchode pri Auparku. Predával tam knihu. Svoju vlastnú knihu, ktorá má názov Pouličný diviak. Čítam Soráta, pretože Sorát nás má už prečítaných. Nazrel pod povrch. Nazrel do našich nedojedených tanierov, nazrel do našich kontajnerov. Má svoj názor a nepoľaví, chalan jeden. Vie, kam ide a aj prečo tam ide. Kráča bratislavskými ulicami za svojím cieľom. Veci pomenuváva jasne a čitateľne, otvára oči vidiacim. Mám chuť sa vrátiť do podchodu, len tak ho objať a zasa splynúť s davom. A možno to raz urobím.
Poznámka: Odkaz smerujúci na knihu je súčasťou provízneho systému blogov SME a kníhkupectva Martinus.
Bola som pozrieť Juraja, vôbec sa nezmenil. Sedeli sme a popíjali lenivé pivo. Polemizoval o tom, že život je len o práci a povinnostiach, že len pár krásnych svetlých okamihov a zážitkov stojí za to, aby človek žil. Tak ja neviem, ale mám tendenciu vidieť svet v opačnom garde. Svet je krásne miesto, ale sú okamihy, ktoré sú smutné, zlé, boľavé, ktoré túto krásu zatieňujú. pokračovanie článku
Pán H je chorý imobilný muž, ročník 1935, prejavuje sa u neho starecká demencia aj alzheimer... Zvyčajne rozpráva z cesty - chce ísť na pohreb svojej matky, chce ísť kadečo vybavovať do banky, na poštu. Veľmi ho vyčerpáva snaha vyliezť cez zábranu postele, vyčerpávajú ho naše „nelogické" tvrdenia, že to nie je možné a že to nie je tak, ako si on myslí. Vyčerpáva ho naša snaha udržať ho v súčasnosti a v realite. Začali OH, a ja viem, že on bol zanieteným športovcom. Nejako mi napadlo ponúknuť mu tému, v ktorej je doma on a ja vôbec. Dať mu pocítiť, že teraz on hovorí k veci a ja len tak zízam. Tento akože popletený muž mi poskytol rozhovor. pokračovanie článku
To starnutie mi skutočne lezie na nervy! Musela som sa dotrepať ku gynekológovi, aby mi okrem jeho diagnózy našiel ešte jednu, že vraj mám ísť aj na ortopédiu. Nerobili sme pritom nič neštandardné, prisahám! Len som nevedela udržať nohu v tom čudnom uhle „ na koze". To starnutie mi skutočne lezie na nervy. pokračovanie článku
Jeden známy mi povedal, že o pedikúre, teda o ošetrovaní nôh sa nedajú písať články. Aj tak to skúsim. Mám rada články o rôznorodej práci. A kto vie, čo také ošetrovanie nôh vlastne obnáša? Zvlášť ošetrovanie nôh ležiacich a rôzne postihnutých ľudí. No veru obnáša. Zvlášť pri chlapoch a zvlášť pri tých, ktorí to v živote nezažili. A tých je požehnane. Veru si aj vypočujem. A vy si môžete prečítať. Napríklad klient, pán M. to ktovieako dobre nezvládal, pán pred 90-tkou, ošetrenie mu objednala manželka a manželku treba počúvať, a tak statočne mlčal - skoro do konca. Ale nakoniec sa predsa len nezdržal a povedal mi: pokračovanie článku
Dvaja príbuzní, muž a mladá žena, „ženú" skoro 90-ročnú babičku po chodbe. Babička sa kŕčovito drží chodítka. „Ona potrebuje cvičiť!" - erudovane nám zvestuje vnučka, po upozornení, že babička ledva stojí na nohách. Veru, v zdravom tele zdravý duch. Tak hybajme s babkou na hrazdu. pokračovanie článku
Stojíme s otcom pri maminej posteli. „Dnes máme výročie od kedy sa poznáme. Zoznámili sme sa pred 50 rokmi na zábave MDŽ. Keby tam vtedy neprišla, teraz by ste tu neboli (sestra a ja). Vieš si ju predstaviť? Taký 17-ročný žabec" - povedal otec s pohnutím v hlase a rumencom na tvári. pokračovanie článku
Stalo sa mi to, čoho sa bojí každý človek trpiaci nejakým dlhodobým ochorením, napríklad diabetik, epileptik.. Bojí sa toho, že mu ostane zle niekde na verejnosti a niekto ho štítivo obíde. pokračovanie článku
Ležala skrútená v posteli, zľakla som sa, že má bolesti.
Mala. Bolela ju duša. Duša rodiča vie veľmi bolieť. Z tej bolesti bolí celý človek. Jeho telo sa skrúca v posteli hľadajúc útechu. Útechu od kohokoľvek, hoci aj od sanitárky. Nasleduje autentický záznam človeka "v hrúze". Človeka - matky. pokračovanie článku
Na naše oddelenie nastúpila (alebo skôr prenikla ako slnečný lúč) nová pacientka. Ročník 1918. Táto dáma vošla suverénne na oddelenie, po svojich nohách a bez akejkoľvek pomôcky. To som za dva roky, čo tu pracujem, ešte nevidela. V takomto veku myslím. Žena prešla rázne chodbou, pokračovanie článku
Služby s Luciou sú fajn. Zasa sme sa veľa nasmiali. Boli sme práve na našej najťažšej izbe, keď Lucia zahlásila: A kam ste sa vybrala Karkulka? Opýtala sa to našej blúdiacej pacientky. Dve pacientky sa naširoko usmiali, tretia mala v očiach otázku. Rozosmiali sme sa. Pýtame sa tej udivenej pacientky, prečo má také veľké oči (ako tá stará mama) a ona ich na nás ešte viac vypúlila. A potom sme rozhovorom zistili, že nepozná rozprávku o Červenej čiapočke. O perníkovej chalúpke pozná. A tak sme jej sľúbili, že jej tú o Karkulke najbližšie porozprávame. Prikyvovala hlavou, akoby len od toho záviselo, či vydrží ďalší deň opustená so svojím skrúteným zdeformovaným telom. pokračovanie článku
„Ošetrovateľská činnosť je komplex opatrení a činností zameraných na splnenie potrieb chorého človeka, aby mu nechýbalo nič z toho, čo by urobil sám pre seba, ak by nebol odkázaný na pomoc druhých. Zároveň je to starostlivosť o jeho duševnú pohodu, aby nestrácal svoju dôstojnosť a bol odhodlaný znovu získať sebestačnosť a nezávislosť.“ pokračovanie článku
Spovedal ma. Potom ja jeho. Novinár Martin Droppa z týždeníka .týždeň. Chcel písať o sanitároch a preto s nimi strávil pracovnú zmenu. A ja som zasa chcela vedieť, či naozaj vie o čom v tomto prípade píše.
Vie. pokračovanie článku
Je po návštevných hodinách a my chodíme z izby do izby a robíme nočnú toaletu. Ukladáme naše detiská. Sestrička vojde prvá a hovorí: „A máme tu slzavé údolie.“
Dedulko sedí na posteli a plače. Veľké slzy mu kvapkajú na zvráskavené ruky. Je iné utíšiť plačúce dieťa, vziať ho do náručia, pofúkať boľačku, vtisnúť do ruky sladkosť. Tu to nefunguje. Trochu zaskočené a bezradné sa motkáme po izbe. Dedulko nechce povedať, čo sa mu stalo. Prosí si do postele veľký uterák, vreckovka je mu málo, chystá sa ešte dlho plakať.
Povieme pár fráz, akože - poplačte si teda a zajtra bude lepšie. To prejde. Prebalíme ho, uložíme na ľavý bok, prikryjeme, pohladkáme.
Chystáme sa zhasnúť a odísť, v tom pokračovanie článku
Chlap. Chlap, o ktorom si ešte ženy povedia, že by stál za hriech. Ročník 1953, vyšportovaný. Rozpráva mi svoj príbeh. „Potkol som sa na ničom, na rovnej chodbe v práci. Už ako som dopadol a počul ten zvuk rupnutia, vedel som, čo to znamená." Nasledovala operácia, rekonvalenscencia, rehabilitácia. Vyzeralo to celkom dobre. Po roku sa však objavili nezvládnuteľné bolesti v operovanej nohe. Kĺb bol napadnutý infekciou tak neúprosne, že musel ísť z tela preč. To bola druhá operácia. V lete chlapa čaká tretia operácia, dostane umelý kĺb. A to len preto, že človek nešťastne zle stúpi. Dnes on, zajtra ja. Ničia vina. Predurčené? Ako je to? Prečo? pokračovanie článku
Dnes sprchujeme štrnástku, príjemný manželský pár, obaja majú po osemdesiatke. Ona - ľahká kognitívna porucha, časom a miestom dezorientovaná. On - samoobslužný, u nás z dôvodu rehabilitácie. Pohľadala som pre nich obliečky rovnakej farby a vzoru. Kým bola pani v sprche, rozprávala som sa s pánom Júliusom. Chválil pekné obliečky. Chválil všetko.
- Chcela som, aby ste to mali také pekné a rovnaké ako doma.
- My žijeme v ústave. (v DSS) pokračovanie článku
Minule sa zastavila na našom oddelení sestra Zdenka a len tak (racionálne) sa ma opýtala, či môže dať pre istotu tento rok moju matku zaopatriť. Prešiel mnou mráz. Bez rozmyslu som povedala, že áno, že môže a čím skôr. Ťažko povedať, či by mama chcela, ale čo ak áno. Strašne veľa vecí sme nútení prežiť a zniesť. Nejako to prežívame a znášame. Netuším ako. Mamu musíme zbaviť svojprávnosti. Pracujeme na tom. Je nutné robiť za ňu rôzne právne úkony, ešte stále je občanom SR, aj keď SR to až tak veľmi netrápi, či je jej občanom alebo nie. pokračovanie článku
„Prieskumy sme nerobili, pretože zastávame názor, že preležaniny by nemali vznikať." Nech si obzerám túto vetu z akejkoľvek strany, stále mi nedáva zmysel. Tuším trpím paralexiou. Radšej si budem myslieť , že to má na svedomí novinársky škriatok. Škriatkovi sa taký nezmysel dá odpustiť. Zdroj citovanej vety. Upozornenie: článok obsahuje nepekné fotky! pokračovanie článku
Prijali sme ho včera. Neukážem vám jeho tvár, ale ukážem vám jeho zadok a päty. Ževraj sa to v našich nemocniciach v tomto storočí už nemôže stávať. A niekto dokonca tvrdí, že sa to už ani nestáva. Takéto reči môže mať len niekto, kto si je istý, že nikdy nebude on osobne, a ani nikto z jeho blízkych, odkázaný na naše nemocnice. Kto si tým môže byť istý? (Upozornenie: Fotografie sú drsné!) pokračovanie článku
Som "pozitívna" (v optimistickom zmysle). Chcela by som byť - spravodlivá. Niekedy šijem veci horúcou ihlou a ony sú potom zle ušité. Od novembra 2009 pracujem ako ošetrovateľka v hospici.
