Dvaja príbuzní, muž a mladá žena, „ženú" skoro 90-ročnú babičku po chodbe. Babička sa kŕčovito drží chodítka. „Ona potrebuje cvičiť!" - erudovane nám zvestuje vnučka, po upozornení, že babička ledva stojí na nohách. Veru, v zdravom tele zdravý duch. Tak hybajme s babkou na hrazdu. pokračovanie článku
Stojíme s otcom pri maminej posteli. „Dnes máme výročie od kedy sa poznáme. Zoznámili sme sa pred 50 rokmi na zábave MDŽ. Keby tam vtedy neprišla, teraz by ste tu neboli (sestra a ja). Vieš si ju predstaviť? Taký 17-ročný žabec" - povedal otec s pohnutím v hlase a rumencom na tvári. pokračovanie článku
Stalo sa mi to, čoho sa bojí každý človek trpiaci nejakým dlhodobým ochorením, napríklad diabetik, epileptik.. Bojí sa toho, že mu ostane zle niekde na verejnosti a niekto ho štítivo obíde. pokračovanie článku
Ležala skrútená v posteli, zľakla som sa, že má bolesti.
Mala. Bolela ju duša. Duša rodiča vie veľmi bolieť. Z tej bolesti bolí celý človek. Jeho telo sa skrúca v posteli hľadajúc útechu. Útechu od kohokoľvek, hoci aj od sanitárky. Nasleduje autentický záznam človeka "v hrúze". Človeka - matky. pokračovanie článku
Na naše oddelenie nastúpila (alebo skôr prenikla ako slnečný lúč) nová pacientka. Ročník 1918. Táto dáma vošla suverénne na oddelenie, po svojich nohách a bez akejkoľvek pomôcky. To som za dva roky, čo tu pracujem, ešte nevidela. V takomto veku myslím. Žena prešla rázne chodbou, pokračovanie článku
Služby s Luciou sú fajn. Zasa sme sa veľa nasmiali. Boli sme práve na našej najťažšej izbe, keď Lucia zahlásila: A kam ste sa vybrala Karkulka? Opýtala sa to našej blúdiacej pacientky. Dve pacientky sa naširoko usmiali, tretia mala v očiach otázku. Rozosmiali sme sa. Pýtame sa tej udivenej pacientky, prečo má také veľké oči (ako tá stará mama) a ona ich na nás ešte viac vypúlila. A potom sme rozhovorom zistili, že nepozná rozprávku o Červenej čiapočke. O perníkovej chalúpke pozná. A tak sme jej sľúbili, že jej tú o Karkulke najbližšie porozprávame. Prikyvovala hlavou, akoby len od toho záviselo, či vydrží ďalší deň opustená so svojím skrúteným zdeformovaným telom. pokračovanie článku
„Ošetrovateľská činnosť je komplex opatrení a činností zameraných na splnenie potrieb chorého človeka, aby mu nechýbalo nič z toho, čo by urobil sám pre seba, ak by nebol odkázaný na pomoc druhých. Zároveň je to starostlivosť o jeho duševnú pohodu, aby nestrácal svoju dôstojnosť a bol odhodlaný znovu získať sebestačnosť a nezávislosť.“ pokračovanie článku
Spovedal ma. Potom ja jeho. Novinár Martin Droppa z týždeníka .týždeň. Chcel písať o sanitároch a preto s nimi strávil pracovnú zmenu. A ja som zasa chcela vedieť, či naozaj vie o čom v tomto prípade píše.
Vie. pokračovanie článku
Je po návštevných hodinách a my chodíme z izby do izby a robíme nočnú toaletu. Ukladáme naše detiská. Sestrička vojde prvá a hovorí: „A máme tu slzavé údolie.“
Dedulko sedí na posteli a plače. Veľké slzy mu kvapkajú na zvráskavené ruky. Je iné utíšiť plačúce dieťa, vziať ho do náručia, pofúkať boľačku, vtisnúť do ruky sladkosť. Tu to nefunguje. Trochu zaskočené a bezradné sa motkáme po izbe. Dedulko nechce povedať, čo sa mu stalo. Prosí si do postele veľký uterák, vreckovka je mu málo, chystá sa ešte dlho plakať.
Povieme pár fráz, akože - poplačte si teda a zajtra bude lepšie. To prejde. Prebalíme ho, uložíme na ľavý bok, prikryjeme, pohladkáme.
Chystáme sa zhasnúť a odísť, v tom pokračovanie článku
Chlap. Chlap, o ktorom si ešte ženy povedia, že by stál za hriech. Ročník 1953, vyšportovaný. Rozpráva mi svoj príbeh. „Potkol som sa na ničom, na rovnej chodbe v práci. Už ako som dopadol a počul ten zvuk rupnutia, vedel som, čo to znamená." Nasledovala operácia, rekonvalenscencia, rehabilitácia. Vyzeralo to celkom dobre. Po roku sa však objavili nezvládnuteľné bolesti v operovanej nohe. Kĺb bol napadnutý infekciou tak neúprosne, že musel ísť z tela preč. To bola druhá operácia. V lete chlapa čaká tretia operácia, dostane umelý kĺb. A to len preto, že človek nešťastne zle stúpi. Dnes on, zajtra ja. Ničia vina. Predurčené? Ako je to? Prečo? pokračovanie článku
Dnes sprchujeme štrnástku, príjemný manželský pár, obaja majú po osemdesiatke. Ona - ľahká kognitívna porucha, časom a miestom dezorientovaná. On - samoobslužný, u nás z dôvodu rehabilitácie. Pohľadala som pre nich obliečky rovnakej farby a vzoru. Kým bola pani v sprche, rozprávala som sa s pánom Júliusom. Chválil pekné obliečky. Chválil všetko.
- Chcela som, aby ste to mali také pekné a rovnaké ako doma.
- My žijeme v ústave. (v DSS) pokračovanie článku
Minule sa zastavila na našom oddelení sestra Zdenka a len tak (racionálne) sa ma opýtala, či môže dať pre istotu tento rok moju matku zaopatriť. Prešiel mnou mráz. Bez rozmyslu som povedala, že áno, že môže a čím skôr. Ťažko povedať, či by mama chcela, ale čo ak áno. Strašne veľa vecí sme nútení prežiť a zniesť. Nejako to prežívame a znášame. Netuším ako. Mamu musíme zbaviť svojprávnosti. Pracujeme na tom. Je nutné robiť za ňu rôzne právne úkony, ešte stále je občanom SR, aj keď SR to až tak veľmi netrápi, či je jej občanom alebo nie. pokračovanie článku
„Prieskumy sme nerobili, pretože zastávame názor, že preležaniny by nemali vznikať." Nech si obzerám túto vetu z akejkoľvek strany, stále mi nedáva zmysel. Tuším trpím paralexiou. Radšej si budem myslieť , že to má na svedomí novinársky škriatok. Škriatkovi sa taký nezmysel dá odpustiť. Zdroj citovanej vety. Upozornenie: článok obsahuje nepekné fotky! pokračovanie článku
Prijali sme ho včera. Neukážem vám jeho tvár, ale ukážem vám jeho zadok a päty. Ževraj sa to v našich nemocniciach v tomto storočí už nemôže stávať. A niekto dokonca tvrdí, že sa to už ani nestáva. Takéto reči môže mať len niekto, kto si je istý, že nikdy nebude on osobne, a ani nikto z jeho blízkych, odkázaný na naše nemocnice. Kto si tým môže byť istý? (Upozornenie: Fotografie sú drsné!) pokračovanie článku
Pani K chce zomrieť. Stále dookola opakuje svoj refrén: „Ja už chci jít do nebíčka, za maminkou, za tatínkem, za bráškou." Nedávno si vzala do hlavy, že bude držať hladovku, aby rýchlejšie zomrela. Chvíľu jej to vydržalo, také diétnejšie 2-3 dni. Všetci sme jej dohovárali, každý zo svojho uhla pohľadu. Cez vieru - rehoľné sestry, cez zdravotné riziká - lekári, racionálne, ľudsky, dohováraním - ostatní. Hádala sa s nami, odporovala...až kým nevyhladla naozaj. Pud sebazáchovy málokedy pustí. Hladovku nedrží, ale do nebíčka chce ísť stále a stále nám to pripomína. Celé mesiace leží v posteli. Nemôže na nohy. Sleduje svoje spolubývajúce, vychováva ich. Hreší ich. Zvoní. Žaluje. Raz nemôže pochopiť, že sú také neschopné, že stále niečo hľadajú, že zabúdajú, že sú nesamostatné. Svoj hnev a frustráciu neotočila voči personálu (ako je častejšie zvykom), ale voči druhým pacientkam. pokračovanie článku
,,...z onkologického hľadiska vyčerpané možnosti aktívnej liečby, po stabilizácii preložený do liečebne z dôvodu následnej starostlivosti..." Presne to poskytujeme, následnú starostlivosť. Pán U sa s tým nepáral. Prišiel bodro ešte po svojich, vystupoval tvrdo. Jeho slovník bol slovníkom ulice. Prišiel k nám bojovať „s tým skur... nádorom". Jeho plány boli vrátiť sa domov a do roboty. Od toho odhodlania po jeho skonanie prešli cca dva týždne. Zomieral nám pred očami deň po dni. pokračovanie článku
O chvíľu bude koniec zimy a ja stále myslím na Borisa. Nejde mi z hlavy jeho príbeh, ani jeho tvár.
Vyberám zápis z toho dňa:
november 2010
Dnes som so spolužiakom Milanom na praxi v nemocnici sprchovala muža. Keby som použila nadpis "Traja v sprche", iste by to vyvolalo nejednu odvážnu predstavu. Ale žiadna by ani zďaleka nebola taká odvážna ako tá, ktorá sa skutočne v sprche odohrala. pokračovanie článku
Od januára pracujem na novom oddelení. Prvú službu som mala so sr.Mariannou, ktorá tam bola rovnako prvý deň. Pred siedmou ráno sme prevzali službu a o siedmej sme už mali úmrtie. Prekvapene stáť a pozerať na seba moc nepomáhalo, museli sme konať. Previezť posteľ na nulku (izba na to určená), zatvoriť oči, podviazať bradu, zviazať k sebe ruky a potom k sebe aj nohy, napísať na stehno fialovou farbou celé meno a rodné číslo, zapáliť sviečku, pootvoriť okno pre dušičku. Zvončeky na odelení vyzváňali ako divé. Nevedeli sme riadne ani kde čo je. Naši 12-ti úplne neznámi chorí ľudia nám dávali riadne do tela.Testovali si nás a čo-to skúšali. Vzájomné oťukávanie. Zvonček: „Sestrička, odhodíte tento papierik do koša?" Skutočne náročný deň, prišla som domov vyčerpaná (20,15h) ako suchá studňa. Dala som si tbl na spanie (od únavy neviem zaspať), zaľahla som pred deviatou a zobudila sa o štvrtej ráno, bolo treba ísť späť do rannej zmeny. Druhý deň bol neporovnateľne ľahší. Už to neboli cudzinci, mali svoje mená, tváre, povahy, nálady, maniere... a s tým sa dá už pracovať. Kompromisne. Už bude dobre. Aklimatizovala som sa. pokračovanie článku
Končím. Končím v liečebni na druhom poschodí na mojom celoročnom ostrove smútku, samoty a bolesti, ale aj nádeji, úlomkov šťastia, pevných pomocných zovretí a drobných drahocenných zázrakov. Nič sa nedá robiť, končím. pokračovanie článku
Gerta sa stále vyzliekala donaha. Dochádzala mi trpezlivosť. Stále kričala: „Sestričkýýýý." A keď som tam stý krát išla, tvrdila, že ona nič nepotrebuje, že ona nekričí. Pýta sa ma načo som prišla. Z ničoho nič potom nelogicky tvrdí, že sa o ňu postará jeden najsilnejší a najvyšší a že ešte sa uvidí, kto vyhrá, či ja alebo ona. Nenávidí ma, že ju držím nasilu v posteli, že je tam uväznená, priviazaná a preto kričí, že chce pokračovanie článku
Do nášho zariadenia (liečebne) zavítali deti. Malí škôlkári. Hrdo a odvážne sa postavili pred naše "detiská", pred našich starých, dlhodobo a terminálne chorých pacientov. Stretnutie tvárou v tvár sa uskutočnilo v malej útulnej kaplnke, ktorá je priamo v našom zariadení. Na jednej strane miestnosti stáli úžasne zlaté deťúrence a oproti nim sedeli zväčša na invalidných vozíkoch naši seniori. Za nimi pokračovanie článku
Dovoľte mi, aby som vám predstavila novú, práve v týchto dňoch vychádzajúcu knihu, ktorej autorom je Vladimíra Stúpalová. Nebude to ľahké čítanie, ale to odo mňa asi ani nečakáte. Knihu písala matka, ktorá prežila svoje 9 ročné dieťa, syna Adama. Adamo (ako ho jeho milovaní volali) bol počas celého svojho krátkeho života onkologickým pacientom. Názov knihy: Už musím ísť. pokračovanie článku
Niekedy premýšľam nad svojou hranicou. Aký okruh mi poskytuje a aký bude bod za ktorý pri najlepšej vôli nebudem môcť zájsť. Píšem o práci, pretože sa potrebujem vyrozprávať. A kto tie hrozné veci má stále počúvať?! pokračovanie článku
Dnes to bude článok trošku z iného súdka ako píšem obvykle, ale táto situácia ma celkom zaujala. Tak preto ju ako informáciu posúvam ďalej. pokračovanie článku
Ešte stále si neviem zvyknúť na to, že pracovná smena je po správnosti - pracovná zmena. Nejde mi do uší táto zmena smeny na zmenu, aj keď to už platí dlhšiu dobu. Víkendové služby nie sú ťažké. Je menej povinností. Odpadá napr. fasovanie materiálu a sprchovanie. Aj keď dnes som sprchovala, ale o tom potom. Pojem "ľahšia zmena", je však pojmom relatívnym. A ide stále len o náročnú prácu, aj keď to znie tak provokatívne ľahšie, táto zmena. pokračovanie článku
Skúsenosť. Vďaka za ňu. Pani 4/2. Aj tak Vás dakedy pomenujeme. Kým ste nová, kým si zapamätáme vaše meno. Predsa len myslím, že je to o málinko lepšie ako keď použijeme diagnózu....zlomenina z jednotky, porážka z päťky... pokračovanie článku
Liečebňa je po maľovke zasa prevádzky schopná. Tých 12 dní doma bolo síce fajn, ale.... pokračovanie článku
Pomáhajú si navzájom. Pacienti. Dojíma ma to. Ale navonok sa zlostím. Niekto s barlami sa zohýna pod posteľ, lebo niekomu ležiacemu spadla fľaška s vodou. Je to nebezpečné. Musím sa navonok zlostiť. V skutočnosti ma to dojíma. A veľmi. Pomáhajú si s obliekaním, s volaním na sestričku (dvojhlasne:), ponúkajú si jedlo navzájom. Sladké nesladké diabetik ne-diabetik. Čo na tom, keď už ide o posledné priateľstvá. pokračovanie článku
Označenie sanitár sa mi nepáči. Za slovom sanita vidím nejaké kúpeľnové batérie a ešte aj to, že spojenie sanitárny deň predstavuje deň čistenia a upratovania. Viac ako sanitárkou by som preto chcela byť ošetrovateľkou. Veď ani príbuzní nevedia celkom presne čo robí taká sanitárka. Niečo sa ma začnú pýtať ohľadom svojho príbuzného, potom sa zastavia v polovici vety a opýtajú sa či som lekárka alebo sestra. Poviem sanitárka. Aha, povedia oni a pokračovanie článku
Som "pozitívna" (v optimistickom zmysle). Chcela by som byť - spravodlivá. Niekedy šijem veci horúcou ihlou a ony sú potom zle ušité.
