na mňa zamáva spoluležiaci pacient a stiahne ma k sebe na peľasť postele. Šepká mi, že pán T., mal návštevu a syn mu vyčítal dohováral a káral ho za to, že nechodí sám a po svojich! Že málo rehabilituje a nesnaží sa. Že ako vyjde po schodoch, keď ho chcú na Vianoce vziať domov.

Pre Kristove rany! Že to tak musím napísať.

Dedulik sa z toho viní. Okolnosti sú samozrejme dôvodné, prečo to tak je. Vek,  diagnózy, možnosti... To tu nemôžem rozoberať. Ale myslím, že aj bez toho je zrejmé, že sa tomuto človeku ubližuje. Doslova je týraný,  samozrejme ale s tým najlepším úmyslom.
Stojíme na chodbe tri. Tri rozhorčené a naštvané zdravotníčky. Pomaly kričíme na seba navzájom, že prečo sa príbuzný nejde informovať k lekárovi, prečo toto hovorí „nášmu  chlapcovi“. Pred lekárom má akési divné zábrany,  ale pred dedulkom už nie, pri ňom má navrch. Keď sa na to pozriem s odstupom, uvedomím si, aké putá nás spájajú s ľuďmi, o ktorých sa staráme. Tie najbližšie samozrejme. Keď niekomu utierate po jedle ústa a po stolici … , tak to inak ani nejde. Ten človek je vám blízky a vy jemu.

Je náš.  A nemôžete ho rozplakávať, ako sa vám zachce. Výkričník.

(Budú problémy, nebudú problémy, budú problémy..? )

Siahnem aj do vlastných radov:
Otec náš drahocenne tvrdohlavý, viem, že stále ľúbiš mamu a že chceš pre ňu len to najlepšie...
A preto už ani neviem ako, ti mám povedať, že ju týraš s tým najlepším úmyslom. Zasa mi kolegyne vraveli, že jej nosíš mliečne výrobky a kŕmiš ju nimi tajne. Sú zdravé, ja viem. Mala ich rada. Viem. 
Otec, ale zahlieňujú ju. Hovorili ti to x krát. Je kŕmená cez PEG a tie reakcie a dôsledky sú iné. Ty odídeš a ona sa zvyšok noci dusí. Musia ju hlboko, násilne odsávať. Keď mne toto opisuje kolegyňa sanitárka Ivetka a pomaly sa jej začínajú lesknúť oči, ako sa asi cítim ja? Hovorí mi s pohnutím hlasu, že našu mamu už za tie roky veľmi dobre pozná, vie kedy je jej dobre a kedy veľmi zle. Ako sa nemôže pozerať na jej červenú, kašľom namáhanú tvár.  Ten personál má našu Emilku skutočne rád. Viem, že je ťažké tomu uveriť. Tiež by mi to pred tým nenapadlo, vždy som si myslela, že je to len práca. Ale keď cítim, čo cítim, aj keď ide o cudzieho pacienta, teraz už verím.

Otec neordinuj, neprikrmuj, nepriťažuj..

Skús uveriť aj ty, že ich tu ľúbime a že nám záleží..