Rozprával ste aj s pacientmi ? A ako sa vyjadrovali o svojich sanitároch?
Bohužiaľ, nerozprával som sa - pretože z takmer 25-ky pacientov a pacientok boli takmer všetci alebo spiaci alebo celkom "mimo seba" - napríklad jediný, ktorý sám chodil po chodbe, bol po nejakej operácii mozgu a zjavné bolo, že je mentálne mimo. Takže - apatia, občas len nejaký pohyb rukou, často nepatrný... Mal som dojem, že sú to vskutku ťažké stavy. Jediná bola jedna pani, ktorú sme viezli na chirurgiu na vyšetrenie, tá komunikovala, ale skôr v rovine "ďalekej minulosti" - spomienky, úvahy, pripadalo mi, že nevie kde je. Ešte sa mi stalo jedno - jeden pacient sa na mňa zahľadel takým pohľadom do neznáma a potom riekol: "Vy bývate pri kostole?" To ma zaujalo, lebo vskutku - pred cca desiatimi rokmi som býval v bytovke pri kostole... Ale toho muža som nepoznal.
Sanitári sa iste robili "chrumkavými"..
Nuž - nemal som dojem, žeby sa nejako pretvarovali, robili lepšími, skôr som mal pocit, že sú unavení, dosť uťahaní, z práce, aj z toho, ako na nich vplýva napríklad úmrtie pacienta a podobne. Ťažká práca - a nezaplatená.
Bol ste tam sám a sám ste aj fotil?
Bol som sám a aj som fotil sám. Fotenie podliehalo prísnemu režimu, žiadne tváre a celky, dokonca - a to sa mi stalo prvý raz, že som musel všetky fotky vo foťáku ukázať po práci na sekretariáte nemocnice.
A vydržal ste tam cely deň?
Samozrejme, celú pracovnú zmenu. To je moja profesia, a navyše ma baví.
Čo ste cítil? Ten pocit vo vzduchu ma zaujíma.
Vo vzduchu som cítil pokoj, vyrovnanosť a únavu. A ticho.
Videli ste dosť z práce sanitárov?
Videl som všetky procesy práce sanitárov, sanitárok, ktorým pomáhali aj sestry (prebaľovanie, kŕmenie..).
Musíte uznať že "tam dnu" je iný svet.
Áno, to je... Viete, na jedno som prišiel, stojac na chodbe a fotografujúc beznohého muža, ktorý jedol mäso: Títo ľudia majú cez osemdesiat - a sú tu ako keby sa narodili pred pár hodinami. Kŕmia ich, prebaľujú, nevnímajú okolo svet, takmer vôbec...., nič im netreba, ani LCD TV, autá, HiFi, akcie v supermarketoch... Ako na svet prídeš - nahý, zabalený v košieľke, v paplóne, odkázaný na všetko od iných - tak z neho aj odídeš...
Čo nebolo v reportáži (súkromná komunikácia):
M.Droppa:
...a zrazu je človek odkázaný na sanitára.. Vám sa stáva, že sa u vás ľudia zmenia, priznajú sa k životným omylom v správaní a podobne?
I.Pajanková:
Hmm, dakedy ľudia niečo ľutujú, ale nie je to často. Ľudia majú radi svoje vlastné životy, aj so svojimi vlastnými chybami. A je iste nesmierne ťažké priznať si , že sme žili zle alebo nesprávne, lebo v tej chvíli by náš život celkom stratil cenu. Toto ľudia nerobia. Boja sa. Nič by im neostalo. Už ani len tá hrdosť. Skorej ma zaujalo niečo iné. Až v starobe a chorobe sa ukáže akými ľuďmi sme boli, aké pevné putá a vzťahy sme v živote mali. Za niekým chodia návštevy často, veľa návštev, povzbudzujú pacienta, nosia mu potrebné veci, informujú sa. Nerobia to z povinnosti. Nie je to len rodina, chodia aj susedia, kamaráti, kolegovia... Za niekým nechodí nikto. Vtedy sa tak najviac zamýšľam nad tým, akým bol tento človek. Prečo takto dopadol?
Na konci našej púte, už nie sme ničím (spoločensky, pracovne), na konci je už len človek.
Slová jednej pacientky pár hodín pred smrťou:
„Som tu sám. Človek. Poď. Poď so mnou.“
A na odľahčenie na záver, pán Droppa už len poznamenal:
„Domnievam sa, že mať dobrého sanitára pri sebe, je dôležité posledné prianie.“
Foto: Martin Droppa, reportér časopisu .týždeň
Reportáž Martina Droppu o práci sanitárok a sanitárov pre .tyždeň čítajte tu:
