Však oni si to...oni nesú... odplatu dostanú.
(plač)
Keby nie vy deti, čo by som robila, na ulici by som bola. Na ulici a som bezdomovec. To je ľúto človeku, lebo som celý život pre nich robila.
(plač)
Celý život som robila pre nich. Pre nich! A čo mám z toho...
Keby som bola bývala chodila po divadlách a kinách, bola by som lepšie urobila.
A to nie len ja, ale čo vidím tých starých ľudí, bože môj dobrý, všetko opustené.
Čo mám robiť?
Nemám sa s kým porozprávať. Doma som musela čušať, lebo nebol záujem počúvať ma.
Neboli zlí , ale sami pre seba. A to rodičov veru bolí.

Chlapci neboli doma, lebo chodili do roboty. Ako bolo manželovi dobre. Zaviezli ho do nemocnice, liečil sa, každý deň sme boli v nemocnici. Pod rukami nám umrel a netrápil sa. A ja  som sama, sama som ako sirota. Som sama.
Ja som muža opatrovala.
On bol chorý, ja som musela chodiť po nemocniciach, doma celé dni opatrovať, a keď som nevládala, tak išiel do nemocnice a keď som mohla, tak bol doma a doma som ho opatrovala.
Je to smutné, dievča moje. Keby som nemala vás , nemám, kto by ma opatril. Nemám.
Možno povedať, že sa postarali o mňa...

Všetci traja sa snažili, ale najviac ... takto, keď je v hrúze človek, by mali deti pomôcť
a to neurobili.....som im hovorila, že:  Pôjdem ku vám, nemusíte nič robiť pre mňa. Nie. Báli sa.

Ale aj tak, aj tak...
Mohli nejakú pomocnicu nájsť, aby sa starala o mňa. A takto som ostala sama, sama a ešte aj teraz, hoci viem, že ma majú radi tí chlapci a veľmi radi, ale to nie je všetko, chýba im úprimná láska, úprimný súcit im chýba.
Ďakujem ti dieťa moje. Si mi pomohla. Budem pokojnejšia v noci. Pokojnejšie spať. Ešte dva dni zniesť.
"Ešte dva dni?"
Ešte dva dni ..
"A potom?"
No  potom, neviem čo bude, neviem zo dňa na deň, čo bude, ja sa nepozbieram, a cítim v sebe strašnú bolesť. Bolesť v srdci, v hlave, všade cítim bolesť a ako to dopadne, neviem. Je to smutné  a vy ste si mysleli, že mám najľahší život, že? Každý život, čo tu je,  je hotova dráma.
Málo je šťastných ľudi, ktorí unikajú ťažkému životu. (Do toho vpadla rozveselená pani kuchárka s večerou.)
Dobre je človeku, ktorý je bezstarostný, nerobí si z ničoho nič.
Rozkážte mi niečo robiť.
"Ideme sa navečerať dobre?"
Čo môžem, to urobím, čo nemôžem, neurobim, lebo by som pokazila všetko.

(pokojne, zmierene alebo zlomene)
Majú rodiny svoje a ešte život je ťažký, musia robiť ako draci, aby zarobili na deti a na ženu. Neviem prečo takto zhumplovaný je život. 
My sme rodičov bez ťažkostí doopatrovali. Aj starých rodičov, aj rodičov. Doma. Ani jeden nebol v nemocnici. Doma aspoň umreli.
Ba, manžel umrel v nemocnici, mal rakovinu vnútorných orgánov. Strašné bolesti mal. Ale som chodila každý deň, každý deň som chodila a keď bol doma tak, ja zase pri ňom som sedela. 

Je niektorá sestrička, ktorá nemá byt? Keby chcela niektorá, nech sa ohlási u mňa a ja jej ochotne pridelím izbu a nič nechcem, ani korunu by som nežiadala od nikoho. Viem, že majú ťažký život, ťažký, veľmi ťažký život majú sestry.
Sa vám páčilo to remeslo, keď ste si ho vybrala?
"Áno." 
A nemáte to ďaleko?
"Nie."
Keď budete potrebovať linku alebo izbu...bez všetkého, mám prázdnu izbu.
Aj keby niekto chcel...


V tichosti dovečerala.







(Toto je výpoveď reálnej ženy, ktorá si neželá byť menovaná.)